2. časť série o Sigmundovi Freudovi
V prvej časti tejto série sme si predstavili Sigmunda Freuda ako zakladateľa psychoanalýzy a jeho kľúčové myšlienky. V tomto pokračovaní sa pozrieme na menej známu, no o to zaujímavejšiu stránku jeho pôsobenia – na okruh spolupracovníkov a učeníkov, ktorí sa okolo neho vo Viedni zoskupili, a na búrlivé rozchody, ktoré túto komunitu v priebehu prvých dvoch desaťročí dvadsiateho storočia niekoľkokrát rozdelili.
Freudov okruh mal svoj formálny začiatok v roku 1902, keď si niekoľko viedenských lekárov začalo pravidelne, každú stredu večer, sadať v jeho čakárni na Berggasse 19, aby diskutovali o jeho novej teórii. Táto neformálna skupina, ktorá si hovorila Psychologická stredajšia spoločnosť, sa postupom času rozrastala a v roku 1908 sa premenovala na Viedenskú psychoanalytickú spoločnosť. Medzi jej prvými členmi boli Alfred Adler, Wilhelm Stekel, Max Kahane a Rudolf Reitler, neskôr sa pridali ďalšie významné osobnosti vrátane Otta Ranka, ktorý spočiatku pôsobil ako Freudov tajomník a zapisovateľ diskusií.
Postupne sa k hnutiu pridávali aj lekári a intelektuáli zo zahraničia, čo psychoanalýzu premenilo z lokálneho viedenského fenoménu na medzinárodné hnutie. Kľúčovú úlohu v tomto rozšírení zohral švajčiarsky psychiater Carl Gustav Jung, ktorý pôsobil v Burghölzli, prestížnej psychiatrickej klinike v Zürichu. Jung sa s Freudom prvýkrát osobne stretol v roku 1907 a ich rozhovor vraj trval nepretržite trinásť hodín. Freud v mladom, energickom a nežidovskom Jungovi videl ideálneho nástupcu, ktorý by psychoanalytickému hnutiu pomohol vymaniť sa z nálepky výlučne židovskej viedenskej záležitosti a získať širšiu, medzinárodnú legitimitu.
V roku 1910 bola založená Medzinárodná psychoanalytická asociácia a Freud presadil, aby sa jej prvým prezidentom stal práve Jung, napriek nevôli mnohých viedenských kolegov, ktorí toto rozhodnutie vnímali ako obchádzanie zakladajúcich členov hnutia. Freud si so svojím zvoleným nástupcom dopisoval mimoriadne intenzívne — dochovaná korešpondencia medzi nimi obsahuje stovky listov, v ktorých sa striedajú vedecké diskusie, osobné zdôverovania aj prvé náznaky rastúceho napätia.
Postupné odcudzenie medzi Freudom a Jungom malo viacero príčin. Jung čoraz viac spochybňoval Freudovo striktné zameranie na sexualitu ako hlavnú hnaciu silu nevedomých procesov a namiesto toho rozvíjal vlastný koncept všeobecnejšie chápanej psychickej energie, ktorú nazýval libido v širšom zmysle. Zároveň sa začal zaoberať mytológiou, náboženskými symbolmi a duchovnými témami, ktoré Freud považoval za nebezpečný odklon od vedeckého, racionálneho základu psychoanalýzy smerom k mystike. K definitívnemu rozkolu došlo po vydaní Jungovej knihy Symboly premeny v roku 1912, po ktorej nasledovala oficiálna rezignácia Junga z funkcie prezidenta asociácie v roku 1914. Jung následne založil vlastný smer, analytickú psychológiu, postavenú na konceptoch kolektívneho nevedomia a archetypov.
Ešte skôr než k roztržke s Jungom došlo, opustil Freudov okruh Alfred Adler, jeden zo zakladajúcich členov stredajšej spoločnosti. Adler sa netajil kritikou Freudovho dôrazu na potlačenú sexualitu a namiesto toho zdôrazňoval význam pocitu menejcennosti, ktorý podľa neho vzniká už v ranom detstve, a snahy jednotlivca tento pocit prekonať takzvanou snahou o nadradenosť či kompenzáciou. V roku 1911 Adler spolu s deviatimi ďalšími členmi opustil Viedenskú psychoanalytickú spoločnosť a založil vlastné združenie, z ktorého sa neskôr vyvinula individuálna psychológia. Rozchod sprevádzalo výrazné osobné napätie a Freud Adlerove myšlienky až do konca života verejne odmietal ako zjednodušujúce a povrchné.
Podobný osud stihol aj Wilhelma Stekela, ktorý bol spoluzakladateľom stredajších stretnutí a dlho pôsobil ako podpredseda Viedenskej spoločnosti. Stekel sa preslávil najmä výkladom snovej symboliky a písal mimoriadne rýchlo a plodne, čo mu u kolegov vynieslo povesť autora nedostatočne overených záverov. Jeho spor s Freudom sa vyostril okolo otázok redakčnej kontroly nad odborným časopisom a napokon aj on v roku 1912 z hnutia vystúpil.
Osobitne dramatický bol vzťah medzi Freudom a maďarským psychoanalytikom Sándorom Ferenczim, ktorý patril k jeho najbližším a najdôveryhodnejším spolupracovníkom. Ferenczi zohral kľúčovú úlohu pri zakladaní Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie a dlhé roky bol Freudovým dôverníkom v osobných aj odborných záležitostiach. V posledných rokoch svojho života sa však Ferenczi začal odkláňať od klasickej techniky, experimentoval s aktívnejším a citovo angažovanejším prístupom k pacientom a kládol väčší dôraz na skutočnú, nie iba symbolickú realitu detskej traumy. Freud tieto experimenty vnímal s rastúcimi obavami a otvorene ich kritizoval, čo viedlo k citeľnému ochladeniu ich dlhoročného priateľstva ešte pred Ferencziho smrťou v roku 1933.
Otto Rank, pôvodne Freudov obdivovateľ bez formálneho lekárskeho vzdelania, sa vypracoval na jedného z najbližších členov vnútorného kruhu a dlho pôsobil ako tajomník Viedenskej spoločnosti aj ako redaktor odborných publikácií hnutia. V dvadsiatych rokoch však Rank rozvinul vlastnú teóriu, v ktorej za ústredný zdroj neskorších úzkostí označil samotnú traumu narodenia, čo Freud a jeho okruh odmietli ako neopodstatnené zjednodušenie celej psychoanalytickej teórie. Rank napokon v roku 1926 z Viedne odišiel do Paríža a neskôr do Spojených štátov, kde ďalej rozvíjal vlastný, na vôli jednotlivca založený terapeutický prístup.
Aby sa podobné roztržky v budúcnosti aspoň čiastočne predišlo, vytvoril Ernest Jones v roku 1912 takzvaný Tajný výbor, malú skupinu najvernejších Freudových stúpencov, medzi ktorými boli okrem Jonesa aj Ferenczi, Rank, Karl Abraham, Hanns Sachs a neskôr Max Eitingon. Členovia výboru od Freuda symbolicky dostali starogrécke intaglie zasadené do prsteňov. Napriek tomuto zámeru sa napokon aj vnútri samotného výboru objavili trenice, najmä medzi Rankom a ostatnými členmi.
Samotné stredajšie stretnutia mali od začiatku pomerne rituálny charakter. Účastníci sedeli v presne stanovenom poradí okolo stola, Freud sedával oproti dverám a zápisnice z jednotlivých večerov sa starostlivo archivovali — z veľkej časti sa zachovali dodnes a predstavujú cenný zdroj poznania o tom, ako sa psychoanalytická teória formovala v priamej diskusii, nie iba v publikovaných textoch. Témy sa striedali od výkladu konkrétnych klinických prípadov cez literárne a umelecké diela až po širšie filozofické otázky, pričom Freud si zvykol ponechávať posledné slovo a jeho hodnotenie malo v diskusii citeľne najväčšiu váhu.
Adlerova individuálna psychológia sa napokon rozvinula do svojbytného terapeutického smeru, ktorý kládol dôraz na sociálny kontext človeka, na jeho životný štýl a na takzvaný sociálny cit — schopnosť jednotlivca zaradiť sa do spoločenstva a prispievať k nemu. Na rozdiel od Freudovho dôrazu na potlačené detské konflikty Adler viac pracoval s aktuálnymi životnými cieľmi pacienta a s tým, ako si buduje svoj jedinečný spôsob zvládania preciťovanej menejcennosti. Jeho myšlienky sa neskôr stali dôležitým zdrojom inšpirácie aj pre humanistickú psychológiu a pre rôzne prístupy zamerané na výchovu a vzdelávanie detí.
Jungova analytická psychológia sa zase rozvíjala smerom, ktorý Freud považoval za takmer nezlučiteľný s vedeckým rámcom psychoanalýzy. Okrem konceptu kolektívneho nevedomia, ktoré má podľa Junga spoločné celé ľudstvo a prejavuje sa v podobe univerzálnych archetypov, rozpracoval aj typológiu osobnosti rozlišujúcu medzi introverziou a extraverziou, ktorá sa neskôr stala základom mnohých populárnych psychologických testov. Jungov záujem o alchýmiu, mytológiu a duchovné tradície rôznych kultúr z neho urobil postavu, ktorá dodnes priťahuje záujem širokej verejnosti.
Ferencziho odklon od klasickej techniky sa spája najmä s jeho experimentmi s takzvanou vzájomnou analýzou, pri ktorej sa terapeut a pacient v istých fázach liečby striedali v rolách analytika a analyzovaného. Tento prístup, ktorý dnes väčšina psychoanalytikov považuje za problematické prekročenie profesionálnych hraníc, vychádzal z Ferencziho presvedčenia, že mnohé Freudove pacientky hovorili pravdu, keď opisovali skutočné zážitky zneužívania, a že ich prílišné odmietanie ako čisto fantazijných konštrukcií môže byť pre liečbu kontraproduktívne. Historici psychoanalýzy dnes Ferencziho prínos hodnotia výrazne priaznivejšie, než ako bol vnímaný v čase jeho smrti.
Historické hodnotenie týchto rozkolov sa v priebehu desaťročí menilo. Prvé oficiálne dejiny hnutia, ktoré napísal Freudov dôverný priateľ a životopisec Ernest Jones, zobrazovali odídených učeníkov prevažne ako postavy, ktoré zradili spoločnú vec alebo neuniesli intelektuálnu náročnosť pôvodnej teórie. Neskorší historici, napríklad Henri Ellenberger či Peter Gay, tento obraz výrazne nuansovali a poukázali na to, že jednotlivé rozchody mali svoju vlastnú vnútornú logiku, boli poháňané aj legitímnymi teoretickými nezhodami a že Freud sám v týchto konfliktoch nezriedka vystupoval autoritatívne a len ťažko znášal akékoľvek spochybnenie svojich záverov.
Napriek všetkým týmto rozchodom si treba uvedomiť, že spory neboli len prejavom Freudovej osobnej neústupčivosti, ale odrážali aj skutočné teoretické nezhody o povahe ľudskej psychiky, ktoré dodnes rezonujú v rôznych smeroch psychoterapie. Jungova analytická psychológia, Adlerova individuálna psychológia aj neskoršie prístupy inšpirované Ferenczim a Rankom sa vyvinuli na samostatné, plnohodnotné školy myslenia, ktoré ovplyvnili celé generácie terapeutov a podnes majú svojich praktizujúcich nasledovníkov po celom svete.
Karl Abraham, ďalší člen Tajného výboru, patril medzi Freudových najvernejších a teoreticky najdisciplinovanejších spolupracovníkov a v Berlíne vybudoval jeden z najvýznamnejších psychoanalytických inštitútov medzivojnového obdobia. Jeho prísne dodržiavanie Freudových téz z neho v očiach niektorých kolegov robilo takmer strážcu ortodoxie, no zároveň bol uznávaný ako mimoriadne systematický klinik, ktorý rozpracoval najmä teóriu vývinových štádií libida a mechanizmy melanchólie. Abrahamova predčasná smrť v roku 1925 pripravila hnutie o jednu z jeho najstabilnejších opôr práve v období, keď sa vnútorné spory vyostrovali.
Ernest Jones zohral kľúčovú úlohu pri zakladaní psychoanalytických spoločností vo Veľkej Británii a neskôr, po Freudovom nútenom odchode z Viedne v roku 1938, pomohol zorganizovať jeho emigráciu do Londýna. Jones je zároveň autorom trojzväzkovej Freudovej biografie, ktorá na dlhé desaťročia formovala oficiálny obraz zakladateľa psychoanalýzy a jeho vzťahov s odídenými učeníkmi, hoci moderní historici jej interpretácie na viacerých miestach spochybnili ako príliš jednostranné.
Opakované rozkoly napokon výrazne ovplyvnili aj to, ako sa psychoanalytické hnutie inštitucionálne usporiadalo. Práve v reakcii na skúsenosť s odídenými učeníkmi sa presadila požiadavka, aby sa každý budúci psychoanalytik najprv sám podrobil vlastnej výcvikovej analýze pod dohľadom skúseného analytika, čo sa stalo základným pilierom výcvikových inštitútov dodnes. Táto štruktúra mala zabezpečiť väčšiu jednotnosť teoretického aj klinického prístupu, no paradoxne priniesla aj nové zdroje autoritárskych konfliktov v rámci jednotlivých národných spoločností.
V ďalšej časti série sa pozrieme na to, ako sa psychoanalýza po prvej svetovej vojne rozšírila do Spojených štátov a Veľkej Británie, a na úlohu, akú v tomto šírení zohrala Freudova dcéra Anna Freudová.
