1. časť série o individuálnej psychodynamickej terapii
Táto séria článkov vzniká v spolupráci s Michalom Kovalčíkom, odborníkom pôsobiacim v smere individuálnej psychodynamickej terapie. V prvej časti si predstavíme, čo tento prístup vlastne znamená, odkiaľ sa historicky vyvinul a v čom sa zásadne odlišuje od iných psychoterapeutických smerov, ktorým sme sa doteraz venovali, vrátane klasickej psychoanalýzy.
Psychodynamická terapia je zastrešujúci pojem pre skupinu terapeutických prístupov, ktoré vychádzajú z psychoanalytickej tradície, no na rozdiel od klasickej psychoanalýzy ju výrazne skracujú, zjednodušujú a prispôsobujú bežnej klinickej praxi. Zatiaľ čo Freudova analýza počítala s niekoľkými sedeniami týždenne počas mnohých rokov a pacient počas nich zvyčajne ležal na gauči mimo zorného poľa terapeuta, psychodynamická terapia prebieha spravidla raz týždenne, tvárou v tvár, a jej trvanie sa pohybuje od niekoľkých mesiacov po pár rokov.
Korene tohto smeru siahajú do tridsiatych a štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď viacerí analytici druhej generácie začali hľadať spôsob, ako sprístupniť psychoanalytické poznatky širšiemu okruhu pacientov, než akému sa mohla venovať nákladná a časovo náročná klasická analýza. Významnú úlohu v tomto procese zohrali predstavitelia teórie objektných vzťahov, napríklad už spomínaná Melanie Kleinová, Donald Winnicott a Wilfred Bion, ktorí presunuli dôraz z Freudových pudových konfliktov smerom k skorým vzťahom dieťaťa s jeho najbližšími opatrovateľmi.
Priekopnícku úlohu pri skracovaní a prispôsobovaní klasickej analýzy zohral aj maďarsko-americký psychoanalytik Franz Alexander, ktorý v štyridsiatych rokoch pôsobil v Chicagskom psychoanalytickom inštitúte. Alexander spolu so svojimi kolegami experimentoval s cieleným znižovaním počtu sedení, s flexibilnejším plánovaním frekvencie stretnutí podľa potrieb konkrétneho pacienta a presadzoval koncept takzvanej korektívnej emocionálnej skúsenosti, teda myšlienku, že terapeut má na klientove staré vzorce reagovať zdravším spôsobom. Tieto myšlienky vtedajšia ortodoxná psychoanalytická obec prijímala s nedôverou, no z dnešného pohľadu položili základ celého neskoršieho smerovania k psychodynamickej terapii.
Práve dôraz na vzťahy, nie iba na vnútorné pudy, predstavuje jeden z kľúčových rozdielov medzi psychodynamickým prístupom a pôvodnou freudovskou psychoanalýzou. Psychodynamický terapeut sa síce podobne ako psychoanalytik zaujíma o nevedomé procesy, obranné mechanizmy a vplyv ranej skúsenosti na súčasné prežívanie, no kladie väčší dôraz na to, ako sa tieto vzorce prejavujú priamo vo vzťahu medzi klientom a terapeutom, v takzvanom prenose, a pracuje s touto dynamikou aktívnejšie a cielenejšie.
Druhým zásadným rozdielom je dĺžka a intenzita terapie. Kým klasická psychoanalýza vyžaduje od klienta výrazný časový aj finančný záväzok, psychodynamická terapia sa snaží priniesť podobnú hĺbku porozumenia v kratšom a prístupnejšom formáte. V sedemdesiatych rokoch sa dokonca vyvinula samostatná vetva nazývaná krátka psychodynamická terapia, ktorú rozpracovali napríklad David Malan v Londýne či Habib Davanloo v Montreale, a ktorá cielene pracuje s obmedzeným počtom sedení a jasne vymedzeným terapeutickým zameraním.
Oproti kognitívno-behaviorálnej terapii, ktorá sa v druhej polovici dvadsiateho storočia stala hlavným konkurenčným prúdom, psychodynamický prístup nekladie primárny dôraz na zmenu konkrétnych myšlienkových vzorcov alebo správania v prítomnosti. Namiesto toho vychádza z predpokladu, že trvalá zmena vyžaduje porozumenie hlbším, často nevedomým príčinám aktuálnych ťažkostí, ktoré sa formovali už v ranom detstve a naďalej pôsobia v pozadí súčasného prežívania, vzťahov aj symptómov.
Dôležitým menom pre vývoj smeru je aj Otto Kernberg, ktorý od šesťdesiatych rokov rozpracoval takzvanú teóriu objektných vzťahov aplikovanú na liečbu ťažkých porúch osobnosti, predovšetkým hraničnej poruchy. Kernbergova technika transferovo zameranej psychoterapie dodnes patrí medzi najlepšie empiricky overené psychodynamické prístupy a ukázala, že psychodynamické myslenie dokáže obstáť aj v prísne kontrolovaných klinických štúdiách, nielen v tradičnej klinickej skúsenosti jednotlivých terapeutov.
Súčasná psychodynamická terapia sa dnes vo veľkej miere opiera práve o výskum, ktorý jej historicky chýbal a pre ktorý bola dlho kritizovaná najmä zo strany kognitívno-behaviorálnych terapeutov. Metaanalýzy z posledných dvoch desaťročí, napríklad práce Falka Leichsenringa, opakovane preukázali, že psychodynamická terapia je pri liečbe depresie, úzkostných porúch aj porúch osobnosti porovnateľne účinná ako iné, empiricky podloženejšie prístupy, a že jej účinky navyše pretrvávajú a často sa ešte prehlbujú aj po skončení samotnej liečby.
Dôležité je tiež odlíšiť individuálnu psychodynamickú terapiu od príbuzných formátov, akými sú skupinová alebo rodinná terapia vychádzajúca z podobných teoretických východísk. Na rozdiel od nich sa individuálny formát sústreďuje výlučne na vnútorný svet jedného klienta a na jeho jedinečný vzťah s terapeutom.
Napriek rastúcej empirickej podpore zostáva psychodynamická terapia v mnohých zdravotníckych systémoch vrátane slovenského menej inštitucionálne zakotvená než kognitívno-behaviorálne prístupy, čo súvisí najmä s dĺžkou a nákladnosťou výcviku jej terapeutov. Táto situácia sa však postupne mení, keďže čoraz viac zahraničných inštitúcií uznáva psychodynamické programy ako plnohodnotnú súčasť starostlivosti.
V ďalších častiach tejto série sa budeme venovať jednotlivým kľúčovým konceptom individuálnej psychodynamickej terapie podrobnejšie – pozrieme sa na prenos a protiprenos v praxi súčasného terapeuta, na obranné mechanizmy z pohľadu modernej klinickej práce, na rozdiely medzi jednotlivými psychodynamickými školami, ako aj na to, ako tento prístup pracuje s konkrétnymi klinickými obrazmi, napríklad s depresiou, úzkosťou či poruchami osobnosti.
