3. časť série o Sigmundovi Freudovi
V predchádzajúcej časti série sme sledovali, ako sa okolo Sigmunda Freuda vo Viedni vytvoril úzky kruh spolupracovníkov a ako ho v priebehu dvoch desaťročí poznačili búrlivé rozchody s viacerými z jeho najbližších učeníkov. V tejto časti sa pozrieme na to, akým spôsobom sa psychoanalýza napriek týmto vnútorným sporom rozšírila ďaleko za hranice Viedne – predovšetkým do Spojených štátov a Veľkej Británie – a na kľúčovú úlohu, akú v tomto procese zohrala Freudova najmladšia dcéra Anna Freudová.
Prvý významný kontakt medzi psychoanalýzou a americkým publikom sa odohral už v roku 1909, keď Freuda na prednáškový cyklus pozvala Clark University v meste Worcester v Massachusetts. Freud sa na cestu vybral spolu s Carlom Gustavom Jungom a Sándorom Ferenczim, pričom išlo o jeho jedinú cestu do Spojených štátov v živote. Prednášky, ktoré Freud predniesol v nemčine, mali medzi americkými psychológmi a psychiatrami značný ohlas a položili základ záujmu, ktorý sa v nasledujúcich desaťročiach rozvinul do podoby silnej a svojbytnej americkej psychoanalytickej tradície.
Freudov vzťah k Amerike však bol od začiatku ambivalentný. Krajinu označoval za miesto, kde sa podľa neho psychoanalýza stane populárnou, no zároveň sa obával, že tamojšia kultúra ju zjednoduší a pripraví o jej teoretickú hĺbku a kritickú ostrosť. Napriek týmto obavám sa práve Spojené štáty stali v dvadsiatych a tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia krajinou s najväčším počtom praktizujúcich psychoanalytikov na svete, mimoriadne tomu pomohla aj vlna emigrácie stredoeurópskych analytikov po nástupe nacizmu.
Kľúčovú inštitucionálnu úlohu v Amerike zohral Abraham Arden Brill, ktorý sa stal prvým prekladateľom Freudových diel do angličtiny a v roku 1911 založil Newyorskú psychoanalytickú spoločnosť. Brillove preklady, hoci neskôr kritizované za terminologické nepresnosti, na dlhé roky sformovali spôsob, akým anglofónny svet o psychoanalýze hovoril a premýšľal. Americká psychoanalýza sa pritom v mnohom vyvíjala odlišne od viedenského pôvodu – silnejšie sa naviazala na lekárske, psychiatrické inštitúcie a kládla väčší dôraz na egopsychológiu, teda na skúmanie toho, ako sa ego dokáže prispôsobovať realite a zvládať jej nároky.
Americký medicínsky establišment navyše na rozdiel od európskeho prostredia dlhodobo trval na tom, aby psychoanalytický výcvik mohli absolvovať výlučne osoby s lekárskym vzdelaním. Toto pravidlo, ktoré sa v Spojených štátoch presadzovalo prísnejšie než kdekoľvek inde, výrazne obmedzilo prístup psychológov, sociálnych pracovníkov a iných nelekárskych odborníkov k formálnemu výcviku a dlhé desaťročia formovalo profesijnú identitu amerických analytikov ako predovšetkým psychiatrov. Až súdny spor psychológov proti Americkej psychoanalytickej asociácii v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia túto bariéru napokon prelomil.
Po vlne emigrácie z nacistického Nemecka a Rakúska v tridsiatych rokoch sa do Spojených štátov presunula aj väčšina popredných predstaviteľov takzvanej egopsychológie – Heinz Hartmann, Ernst Kris a Rudolph Loewenstein. Títo analytici, ktorí sa predtým formovali vo Viedni, v Amerike rozpracovali teóriu takzvaného konfliktuprostej priestoru ega, teda tých psychických funkcií ako vnímanie, pamäť či reč, ktoré podľa nich nevznikajú priamo z vnútorných pudových konfliktov. Egopsychológia sa tak na niekoľko desaťročí stala dominantným teoretickým rámcom americkej psychoanalýzy, kým ju v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch čiastočne vystriedali ďalšie smery, napríklad teória objektných vzťahov a self-psychológia Heinza Kohuta.
Vo Veľkej Británii bol kľúčovou postavou už spomínaný Ernest Jones, ktorý psychoanalytické myšlienky šíril medzi britskými lekármi už od roku 1908 a v roku 1913 založil Londýnsku psychoanalytickú spoločnosť. Britské prostredie sa od začiatku vyznačovalo silným záujmom o teoretické spory a stalo sa neskôr dejiskom jedného z najvýznamnejších sporov v dejinách psychoanalýzy vôbec – takzvaných Veľkých diskusií medzi Melanie Kleinovou a Annou Freudovou, ktoré prebiehali v Britskej psychoanalytickej spoločnosti počas druhej svetovej vojny a týkali sa najmä prístupu k detskej psychoanalýze.
Anna Freudová, narodená v roku 1895 ako najmladšie zo šiestich detí Sigmunda Freuda, sa stala jednou z najvýznamnejších postáv druhej generácie psychoanalytického hnutia. Na rozdiel od väčšiny otcových učeníkov neprešla formálnym lekárskym vzdelaním – pôvodne pracovala ako učiteľka na základnej škole, čo výrazne ovplyvnilo jej neskorší celoživotný záujem o detskú psychiku a výchovu. Psychoanalytický výcvik absolvovala priamo u svojho otca, čo by dnes bolo považované za zásadné porušenie profesijnej etiky, no v tej dobe bolo v rodiacom sa hnutí bežnejšie.
Annin najvýznamnejší teoretický prínos predstavuje kniha Ego a obranné mechanizmy z roku 1936, v ktorej systematicky spracovala a rozšírila koncept obranných mechanizmov, ktorý jej otec v priebehu svojej kariéry iba náčrtovo opísal. Táto práca položila základy takzvanej egopsychológie, smeru, ktorý sa zameriaval na to, ako si ego v priebehu vývinu buduje schopnosť vyrovnávať sa s vnútornými aj vonkajšími nárokmi, a stala sa jedným z pilierov, na ktorých neskôr stavala celá generácia amerických psychoanalytikov.
Okrem teoretickej práce sa Anna Freudová po celý život venovala aj organizačnej a pedagogickej činnosti. Spoluzaložila a dlhé roky viedla Viedenskú výcvikovú inštitúciu pre učiteľov materských škôl zameranú na psychoanalyticky informovanú výchovu, a ešte pred emigráciou prevádzkovala v spolupráci s Dorothy Burlinghamovou experimentálnu škôlku Jackson Nursery, ktorá poskytovala starostlivosť deťom z chudobných viedenských rodín a zároveň slúžila ako pozorovacie pracovisko pre vývinový výskum. Jej dlhoročné priateľstvo a spolupráca s Burlinghamovou, americkou dedičkou usadenou vo Viedni, patrí k najvýznamnejším osobným aj profesijným vzťahom v jej živote.
Po Freudovej smrti v roku 1939 sa Anna usadila natrvalo v Londýne, kde založila vlastnú kliniku pre deti – takzvanú Hampstead Child Therapy Clinic – a desaťročia viedla výskum a výcvik v oblasti detskej psychoanalýzy. Jej prístup zdôrazňoval potrebu prispôsobiť analytickú techniku vývinovej úrovni dieťaťa, pracovať s rodičmi a opatrovníkmi a venovať sa predovšetkým výchovným a vzdelávacím aspektom detského vývinu, nie iba odhaľovaniu potlačených konfliktov.
Práve v tomto bode sa jej prístup zásadne rozchádzal s koncepciou Melanie Kleinovej, rakúsko-britskej analytičky, ktorá tvrdila, že aj veľmi malé deti možno analyzovať podobnou technikou voľných asociácií a hry, akú Freud používal u dospelých, a že nevedomé fantázie sa u dieťaťa prejavujú už v prvom roku života. Klein kládla oveľa menší dôraz na výchovnú zložku terapie a odmietala Anninu opatrnosť voči priamej interpretácii nevedomých obsahov u detí. Spor medzi oboma ženami sa stal natoľko vyhroteným, že Britská psychoanalytická spoločnosť sa napokon počas štyridsiatych rokov rozdelila na tri samostatné výcvikové prúdy – kleinovský, freudovský a takzvanú strednú skupinu, ktorá sa snažila zachovať si odstup od oboch táborov.
Tento takzvaný kompromis z roku 1946 je dodnes považovaný za jedinečné riešenie, vďaka ktorému sa britské psychoanalytické hnutie na rozdiel od viacerých iných národných spoločností nerozpadlo úplne, ale naďalej fungovalo ako jedna inštitúcia s tromi paralelnými výcvikovými líniami. Tento model mal významný vplyv aj na to, ako sa psychoanalýza v nasledujúcich desaťročiach vyvíjala v ostatných európskych krajinách.
Melanie Kleinová, rodená vo Viedni a neskôr pôsobiaca v Berlíne, sa k psychoanalýze dostala bez formálneho akademického vzdelania, podobne ako Anna Freudová, a jej vlastná analýza prebiehala postupne u Sándora Ferencziho a Karla Abrahama. Kleinovej prístup, neskôr označovaný ako teória objektných vzťahov, kládol dôraz na to, ako si dieťa od najranejšieho veku vo vlastnej mysli vytvára vnútorné obrazy – takzvané objekty – na základe skúsenosti s matkou a jej telom, a ako sa okolo týchto raných fantázií organizuje celá neskoršia psychická štruktúra. Jej koncepty sa stali východiskom pre samostatnú kleinovskú školu, ktorá dodnes patrí medzi najvplyvnejšie smery britskej psychoanalýzy.
Spor medzi Kleinovou a Annou Freudovou sa počas Veľkých diskusií neobmedzoval len na otázku vhodnej techniky detskej analýzy, ale dotýkal sa aj hlbších otázok vernosti pôvodnému Freudovmu dielu. Anna Freudová a jej okruh sa považovali za strážcov autentického odkazu svojho otca, zatiaľ čo Kleinovej priaznivci tvrdili, že práve ich prístup ďalej rozvíja a prehlbuje pôvodné psychoanalytické myslenie smerom, ktorý by Freud sám pravdepodobne privítal. Tón diskusií bol mnohokrát mimoriadne ostrý a dochované zápisnice z rokovaní Britskej psychoanalytickej spoločnosti patria dodnes medzi najčítanejšie pramene k dejinám odboru.
Súbežne s inštitucionálnym šírením prebiehal aj veľký prekladateľský projekt, ktorý zásadne ovplyvnil to, ako anglofónny svet Freudovo dielo číta dodnes. James Strachey, britský analytik a prekladateľ, strávil takmer tri desaťročia prácou na takzvanom Štandardnom vydaní Freudových sobraných spisov, dvadsaťštyri zväzkov, ktoré sa stali záväzným referenčným textom pre generácie anglicky hovoriacich čitateľov. Stracheyho preklad sa vyznačoval práve už spomínanou tendenciou k vedeckej, latinizovanej terminológii, ktorá z Freudovej pôvodne literárne a esejisticky ladenej nemčiny urobila text pôsobiaci omnoho klinickejšie a systematickejšie.
Po skončení druhej svetovej vojny sa Anna Freudová natrvalo usadila v severolondýnskej štvrti Hampstead, kde jej klinika postupne vyrástla na jedno z popredných svetových centier výskumu detského vývinu. Okrem klinickej práce s deťmi, ktoré prežili vojnové separácie od rodičov, inštitúcia rozvíjala aj dlhodobé pozorovacie štúdie zdravého detského vývinu, ktoré výrazne ovplyvnili neskoršiu vývinovú psychológiu ako samostatnú vednú disciplínu. Za svoju prácu získala Anna Freudová čestné doktoráty viacerých univerzít vrátane Yale a Clarku a až do svojej smrti v roku 1982 zostala jednou z najuznávanejších postáv odboru, ktorý jej otec o niekoľko desaťročí skôr prakticky sám založil.
Dnes nesie jej meno Anna Freud Centre v Londýne, ktoré nadväzuje na pôvodnú Hampsteadskú kliniku a patrí medzi popredné svetové pracoviská zamerané na duševné zdravie detí a mladých ľudí. Cesta psychoanalýzy od viedenskej stredajšej spoločnosti k týmto veľkým anglofónnym inštitúciám tak ilustruje, akým spôsobom sa pôvodne úzko lokálne, takmer rodinné hnutie postupne pretavilo do medzinárodnej vednej disciplíny, ktorej inštitucionálne, jazykové aj teoretické podoby sa výrazne líšia od toho, čím bolo na začiatku dvadsiateho storočia vo Freudovej viedenskej čakárni.
Táto terminologická latinizácia mala podľa viacerých neskorších kritikov hlboké dôsledky na to, ako anglofónne publikum Freudovo dielo vnímalo. Americký psychoanalytik a prekladateľ rakúskeho pôvodu Bruno Bettelheim vo svojej knihe Freud a duša človeka z roku 1982 argumentoval, že Stracheyho preklad zbavil Freudov pôvodne literárny, esejistický a filozoficky zafarbený nemecký štýl jeho ľudskosti a premenil ho na suchý, pseudomedicínsky žargón. Podľa Bettelheima tak anglicky hovoriaci čitatelia stratili prístup k tomu, čo nazval Freudovou psychológiou duše, a namiesto toho si osvojili obraz psychoanalýzy ako chladnej technickej disciplíny, vzdialenej od pôvodného zámeru jej zakladateľa.
V ďalšej časti série sa pozrieme na obdobie Freudovho núteného exilu v Londýne po anšluse Rakúska, na osud členov jeho rodiny, ktorí emigráciu nestihli, a na to, ako sa posledné mesiace jeho života niesli v znamení pokročilej choroby a napriek tomu pokračujúcej intelektuálnej práce.
